logo

Snehové rozprávačky

Tieto zaujímavé, bielo-studeno-šteklivé tvory sa objavili predvečer Štedrého dňa a boli kúzelné. Akoby boli vystrihnuté z tej najzasneženejšej, najzimnejšej a najsnehluliakovskej rozprávky. Padali dôstojne, ako sa na snehové vločky patrí. Žiadna trma-vrma, dopravná zápcha či nedajbože havária. Pekne pomaly sa sypotali z tmavo-tmavomodrej oblohy, na ktorej blikotali vzdialené slečny hviezdy a pán mesiac svietil tak žiarivo, akoby si chcel vyslúžiť celý tanier vianočného pečiva.

Najzaujímavejší pohľad na vločky bol z okolia pouličnej lampy. V svetle lampy, vypadali ako práškový cukor, ktorý sype stará mama na bábovku. Každému, kto si túto lampovú atmosféru všimol sa hneď začali zbiehať slinky. Preto je toto sledovanie snehových vločiek cukrovo nebezpečné. A ako sa vločky dostanú až k lampe na našej ulici?

Rozsýpa ich niekto zo striech domov, či z korún stromov alebo telefónnych stĺpov? Čo je vyššie ako telefónne stĺpy? Kostolná veža! Ale keby to niekto rozsýpal z kostolnej veže?

Tadááááááááááááááá: na vznik snehových vločiek je potrebná dosť veľká výška, je to asi toľko koľko je odtiaľto do veľmi dobrej cukrárne alebo trampolínárne. Vločky vznikajú vysoko v oblakoch.
Keď máme už tú vysokosť, tak potom potrebujeme aj nejakú teplotu. Babkina bábovka sa pečie na tak 180 C, no vločky vznikajú pri inej. Pri bábovkovej teplote by im bolo nebezpečne horúco. Pravý čas je, keď ukazuje zimomer pod nulou. To je vtedy, keď sa nám začínajú červenať líca a nosy, a pomaly si obúvame korčule.

Dôležitá je aj vlhkosť vzduchu, či je para stúpajúca hore do oblakov prevoňaná medovníkmi, štrúdľou či vianočnými oblátkami. Teda, ak sa v našej dedine viac pečú medovníky, tak vzniká mäkulinký oblak v tvare srdca, na ktorom sa dobre oddychuje. Ak sa viac pečie orechovo-škoricová štrúdľa, tak vzniká pružný oblak, po ktorom sa dobre trampolínovo skáče. A takto nejako voňavo vznikajú oblaky z ktorých snehové vločky padajú.

Keď máme taký nejaký oblak plný pary, nejakú tú teplotu, tak treba aj kus kúzelného prášku. Tento prášok obsahuje malulinké zrniečka zeme, pele rastlín a asi aj toho práškového cukru z bábovky. Kúzelný prášok rozfúka vietor ponad oblaky a naokolo zrniečok sa začnú tvoriť vločky. Tieto základné snehozrniečka sa môžu spájať do skupiniek.

To, či je snehová vločka veľká, malá, stredná, záleží od teploty, ako som už spomínala. No to, koľko majú jej ramená svalov, kostŕbatiek, oblúčikov, bodiek, čiarok, záleží od toho, čo v oblakoch pri ich raste znie. Nejaký zvuk, tón, melódia, pieseň skrátka muzika.

Preto je dôležité počas sneženia spievať, hmmmkať a vytlieskávať. Najlepšie nejakú obľúbenú pieseň a dobre hlasno. Minimálne na celú ulicu a z plného hrdla.

Keď chcete vločky pozorovať, tak je dobré, nejakú tú vločku chytiť do rukavice. V teplej dlani vydržia veľmi krátku dobu. Keď ich máte v rukavici, tak ich môžete porovnať, či sa podobajú na papierovú vystrihovačku zavesenú v tvojom alebo susedovom okne, či na vianočnú ozdobu na stromčeku, alebo na obrázok na štrikovanom svetri. Ak sa vám podarí zapamätať si jej tvar, tak si ju môžete nakresliť.

Volám sa Zuzu a rada som vám porozprávala o tom, ako to so snehovými vločkami je.

Návody, čo robiť ďalej so snehovými vločkami:
- nechať ich štekliť nám tvár
- chytať vločky nosom
- chutnať ich a hádať z akého oblaku pochádzajú, či medovníkového, štrudlového a pod.
- robiť v kope vločiek anjelov
- kresliť ich
- robiť z nich snehuliakov
- pozerať sa na ne spoza okna
- vŕzgať s nimi pri chodení
- vyčarovať z nich v dlani vodu
- počítať ich
- vymýšľať o nich príbehy

Zuzu zdobí, Zuzu vidí, Zuzu vraví, Zuzu zdraví.